,,Predpokladom návratu do života je uzdravenie duše“

Z domu často odchádzajú narýchlo, len s deťmi a jednou igelitkou v ruke. Neraz im totiž ide o holý život. Týrané ženy majú pohnuté osudy a bez pomoci iných by sa ocitli na ulici. Našťastie však existujú ľudia, ako Skaličanka Danica Sedláčková. Empatická žena s veľkým srdcom stála v roku 2001 pri zrode Azylového domu Emauzy v Holíči, ktorého je dodnes riaditeľkou, a pred šiestimi rokmi i založila Azylové centrum Betánia v Malackách. V práci s klientkami jej dnes výdatne pomáha syn Michal, ktorý vyštudoval sociálnu prácu.

Je to už vyše desať rokov, čo ste v Holíči zakladali azylový dom. Išlo o vôbec prvé zariadenie svojho druhu v Trnavskom kraji - čo vás motivovalo k jeho založeniu a ako si spomínate na začiatky jeho fungovania?

,,Motiváciou založenia Azylového domu Emauzy bola neschopnosť nájsť pomoc pre týranú ženu, ktorá sa neskôr v dôsledku nevšímavosti okolia a absencie pomoci a pochopenia pokúsila o samovraždu. Písal sa rok 2000 a v tomto období bolo takýchto zariadení na Slovensku minimum. Známi si klopkali na čelo a posielali ma na najbližšiu psychiatriu, oslovené firmy a banky nereagovali a tí, ktorí sa pre myšlienku zriadiť azylový dom nadchli, boli dôchodcovia a ľudia, ktorí museli v každodennom živote počítať každú korunu. Dom začal vznikať z drobných darov mnohých obyčajných ľudí a z daru pána farára, ktorý nám poskytol peniaze, pôvodne určené na podobný, no nezrealizovaný projekt. Z týchto finančných prostriedkov sme dokázali prestavať a zariadiť jeden pavilón a v roku 2001 sme tak otvorili dom pre prvé klientky. Potom sme získali grant z Nadácie na podporu občianskych aktivít a z Holandských nadácií, ktoré nám umožnili prestavať celý objekt. Ten slúži od roku 2002 a poskytuje útočisko 41 ľuďom, z toho 15 ženám a 26 deťom.

Kto sú teda klienti zariadenia?

,,Pôvodne mal dom slúžiť iba týraným ženám, ale postupujúce ekonomické problémy začali spôsobovať, že veľa osamelých matiek s deťmi prišlo o strechu nad hlavou. V súčasnosti prevažujú práve tieto klientky. To, že sa žena dostane do azylového domu, spôsobuje najmä fakt, že zlyháva jej pôvodná rodina, prípadne úplne absentuje. Matka s deťmi sa ocitá v situácii, kedy jej nemá kto pomôcť, nemá ju kto podržať psychicky ani finančne. V zúfalej snahe neprísť o strechu nad hlavou si berie pôžičky, ktoré nedokáže splácať a ocitne sa na ulici. Odchodom do azylového domu stráca celé svoje zázemie, priateľov a známych, deti prídu o kamarátov a spolužiakov. Prichádzajú úplne bez finančných prostriedkov, pričom sa táto životná neistota ťažko podpisuje na psychickom zdraví žien aj ich detí. My im dokážeme poskytnúť strechu nad hlavou a základné životné potreby, napriek tomu sú okolím stigmatizované - deti v škole sú nálepkované ako "azyláci", čo v pohľade okolitého sveta znamená začleňovanie medzi "parazitov spoločnosti". Preto okrem základnej pomoci, ktorú predstavuje sociálne poradenstvo či materiálna pomoc, musíme im pomáhať vyrovnať sa aj s predsudkami a neprijatím okolia."

V ťažkej životnej a rodinnej situácii sa dnes nachádza mnoho žien a matiek, nie všetky však vyhľadajú pomoc. Kedy zvyčajne pretečie tá posledná kvapka, čo klientky prinúti obrátiť sa na vaše zariadenie?

,,Týrané ženy sa odhodlajú opustiť tyrana zväčša až v prípade, keď násilník začne ubližovať aj deťom alebo keď sa násilie vystupňuje do takej miery, že sa žena začne obávať o svoj život. Tieto úteky bývajú často narýchlo - ženy stihnú zobrať iba deti a nahádzať základné veci do jednej igelitky. Vtedy poskytujeme klientke všetko základné oblečenie, hygienické a školské potreby či potraviny, aby mohla prežiť do prvých dávok, pretože opustiť svoj domov znamená väčšinou aj opustiť svoje zamestnanie."

Čo všetko tvorí základ práce s klientkami azylového domu?

,,V rámci sociálneho poradenstva sa snažíme riešiť s klientkami najpálčivejšie problémy. Radíme im, ako podať návrh na rozvod či návrh na zverenie dieťaťa do starostlivosti matky, ako vybaviť dávky a príspevky, na ktoré majú nárok, alebo ako si nájsť zamestnanie. V prípade potreby zabezpečujeme odbornú pomoc právnika alebo psychológa. Naši pracovníci fungujú ako ochotné ucho a bútľavé vŕby, trávia so ženami čas, aby sa mohli vyrozprávať z prežitých tráum a svojím postojom im dávajú najavo, že stoja pri nich a chápu ich situáciu. Venujeme sa tiež práci s deťmi a mládežou, ktoré sú veľmi šikovné a nadané. Formou rôznych voľnočasových aktivít a krúžkov rozvíjame ich nadanie a talenty, aby mali perspektívu začleniť sa medzi svojich vrstovníkov a aby získali potrebné zručnosti do života a rozvíjali sa. Pokúšame sa získať granty z nadácií, aby sme ich mohli vziať na výlet, do kina, na plaváreň, aby sa zážitkovo aspoň trochu vyrovnali svojim vrstovníkom - keďže matky si tieto aktivity dovoliť zaplatiť rozhodne nemôžu. Aktivitami a výletmi sa zároveň snažíme zlepšovať vzájomný vzťah medzi matkami a deťmi, ktorý býva po prežitých krízových situáciách často naštrbený. Deti totiž neraz obviňujú svojich rodičov za situáciu, v ktorej sa ocitli."

V zahraničí na chod zariadení podobného typu často finančne prispievajú veľké spoločnosti a významní podnikatelia. Ako je to u nás? Začína sa firemná filantropia rozvíjať?

,,Na Slovensku sa firemná filantropia rozvíja veľmi pomaly. Bohaté firmy podporujú také projekty, ktoré ich dokážu dostatočne zviditeľniť a pomôcť spropagovať ich značku. Ale aj u nás už badať prvé lastovičky - azylovému domu v Holíči opakovane pomáha firma DELL či občianske združenie Kvarteto a Azylovému centru Betánia firma PWC Slovensko či Holcim. Na prácu s deťmi sme taktiež získali granty z Nadácie pre deti Slovenska, Nadácie Tesco alebo Nadácie SPP. Práve vďaka týmto projektom sme našim deťom mohli umožniť aspoň trochu krajšie prežiť detstvo, ktoré bolo inak spojené s agresiou a násilím ich otcov."

Najväčším úspechom vo vašej práci určite je, keď sa klientka zaradí do normálneho života. Od čoho všetkého závisí, či sa to podarí?

,,Asi najdôležitejším predpokladom zaradenia klientok do normálneho života je uzdravenie duše a nájdenie si práce, v niektorých prípadoch i nového partnera. Problémom je, že aj keď sa žene podarí zamestnať, jej zárobok sotva pokryje náklady na prenájom bytu a často sa stáva, že po určitom čase je nútená znovu sa vrátiť do azylového domu, čo vytvára len ďalšie hlboké pocity beznádeje a bezvýchodiskovej situácie. Je to ako začarovaný kruh boja o základné prežitie. Smutným faktom je, že i klientky, ktoré sa vrátia do normálneho života, často krát ochorejú. Prežité utrpenie, neistota, strach sa natoľko podpíšu na psychickom i fyzickom stave, že už ich niekoľko zomrelo na rakovinu..."

M. Kovaríková

Záhorák, 1. október 2012